
Prečo veci jednoducho nemôžu ostať také, aké sú - lepšie? A prečo sa vzťah, ktorý bol taký krásny zrazu otočil o 180° a naberá úplne iný smer, než som očakávala?
Asi to tak musí byť, nezmením to. A možno áno, ale som príliš lenivá priznať si to, lebo potom by som sa musela snažiť zachrániť to. V podstate sa aj chcem snažiť, ale akosi mi to nejde. Keď večer v posteli nad

tým všetkým rozmýšľam a som "nad vecou", zaumienim si, že sa zmením, že budem iná - lepšia, že už nikdy nezopakujem tú chybu, ale moje presvedčenie o dodržaní sľubu, ktorý som dala sama sebe, sa s ránom kamsi vyparí. Avšak aj ráno to stále chcem, ale istota, že to dokážem sa stráca kvadraticky s pribúdaním sekúnd. A keď už ide do tuhého a prichádza možnosť ukázať všetkým, čo je vo mne, všetky presvedčenia sú... tam. Zrazu získavam ten odporne hryzúci pocit, že mi je systematicky ubližované (čo, samozrejme, nie je pravda) a nedokážem sa tomu ubrániť.

A tak sa pýtam: má vôbec zmysel pokúšať sa o nápravu pri mojej povahe? Koniec koncov, môžem si za to sama. Keby som nebola taká... taká... taká, aká som, mohlo byť všetko tip top.

Možno však práve ON je ten človek, ktorý to so mnou zvládne a nebude mu vadiť ani moja odporná povaha. Aj tak silno pochybujem, že niekto taký vôbec existuje, ale sny mi nikto nemôže vziať.
A tak budem navždy sedieť niekde v kúte obklopená ilúziami a vlastnou hlúposťou snívať o niekom, kto znesie moju prítomnosť. Mala by som sa veľmi rýchlo zmeniť alebo zmieriť s touto budúcnosťou.
antenka
antenka